Štetiny, vlásie, vetvičky, vtáčie krídla, soľ či sadze - to všetko používali ľudia niekoľko storočí k čisteniu zubov. Až v 30. rokoch minulého storočia vynašiel americký chemik Wallace Carothers pevné a pružné vlákno - nylon, ktorý bol prvýkrát použitý práve pre hygienu chrupu. Prvá zubná kefka so syntetickými vláknami predstavila americká firma DuPont 24. februára 1938.

Než sa ale táto, dnes tak samozrejmá, vec dostala do kúpeľní, pretieklo v riekach veľa vody. Najstaršie pomôcka na čistenie chrupu (na jednom konci rozstrapkané vetvička) je podľa archeologických nálezov stará cez štyri tisícky rokov. Aj dnes je v moslimskom svete považovaná za prírodné zubná kefka (miswák), spomínaný aj v Koráne, vetvička Salvadory perzské (arak), ktorá rastie v subtrópoch a obsahuje rad pre zuby priaznivých látok.

Sofistikovanejšie inštrument pre zdravšie a krajšie úsmev vymysleli v Číne okolo roku 1400 (podľa niektorých zdrojov o päťsto rokov skôr) - na kosť či bambus pripevnili štetiny z chrbta prasaťa. Za európskeho otca zubnej kefky je považovaný anglický obchodník William Addis, ktorý na svoj vynález prišiel v roku 1780 vo väzení, kam sa dostal za poburovanie. Čistenie chrupu handrou sa sadzami a soľou sa mu zdalo neefektívne, a tak inšpirovaný metlou vyžiadal si od dozorcov štetiny, ktoré zapíchal do prederavené kostičky od jedla.

Po prepustení z väzenia vyrobil Addis menší počet takýchto kefiek a ponúkal je sprvu svojim klientom medzi kníhkupci. Čoskoro sa ale táto zubná pomôcka stala veľmi populárnou a módnou záležitosťou, a tak v roku 1840, kedy už firmu viedol Addisův syn William, mala 60 zamestnancov a vyrábala štyri modely kefiek. Pre bohatšie zákazníkov používala štetiny z jazveca, pre ostatné sa dovážali prasacej. Podnik existuje dodnes, ako Wisdom Toothbrushes.

V USA získal prvý patent na zubnú kefku Hiram Nichols Wadsworth v roku 1857, ale vo väčšom sa v Amerike začal vyrábať až v roku 1885 a bol rovnako z kosti a štetín ošípaných. Kosť ako rukoväť kefky bola nahradená prvým plastom - celuloid - až v prvých rokoch 20. storočia. A ešte tri dekády potom trvalo, kým sa v zubnej hygiene zrodil konkurent pre štetiny. Pritom vynálezca nylonu Carothers, ktorý ním spôsobil prevrat v mnohých odboroch, sa nedožil ani prvého umelého kefky, ani "nyloniek" (dámskych pančúch - od roku 1940). V apríli 1937 vo svojich 41 rokoch spáchal samovraždu, údajne aj preto, že mal pocit, že zlyháva vo vedeckej práci.

Prvý elektrický kefka na zuby vynašiel v roku 1954 vo Švajčiarsku doktor Philippe-Guy Woog a nazval ho Broxodent. V roku 1959 ho predstavil v USA, kde už dva roky nato prišla firma General Electric s vlastným elektrickým kefkou, ktorý bol, na rozdiel od Broxodentu, na baterky.

A ako to bolo so zubnou pastou? Najstaršia zmienka o nej pochádza zo starého Egypta, kde sa odporúčala zmes soli, korenia, kosatce a lístkov mäty. Starí Gréci ju vylepšili o abrazíva, keď do nej drvili kosti či mušle. Všeobecného rozšírenia sa dočkali zubný prášky v 19. storočí, kedy sa ako ich základ používali okrem iného rozdrvené tehly či škrupiny.

V roku 1887 začal vo Viedni Carl Sarge predávať s veľkou reklamnou kampaňou, ktorej sa zúčastnila aj herečka Sarah Bernhardtová, zubnú pastu Kalodont, ktorej názov sa stal i synonymom pre zubnú pastu všeobecne. Na úsvite 20. storočia sa do zubnej pasty začal pridávať fluorid.

A na záver jedna rada stomatológov - na značke zubné pasty a tvaru či veľkosti zubnej kefky až tak nezáleží, dôležitá je pravidelnosť a technika čistenia (vrátane medzizubnej kefky). Aj keď každý z tisícky značiek a modelov dnešných kefiek je predsa len praktickejšie ako štetiny ošípaných na zvieracie kosti.

Zdroj: https://zdravi.euro.cz